POSLEDNÍ ČLÁNKY



Som učiteľka a vždy som premýšľala, ako hravým spôsobom preniesť výchovu do škôl. Vďaka knihám o osobnostnom rozvoji, ktoré mi veľmi pomohli, som určitý nápad dostala. Veľmi ma tam zaujali myšlienky, podľa ktorých sa všetci rodíme s vlastným navigačným systémom, vďaka ktorému neskôr podľa našich pocitov zistíme naše potreby, túžby, nadania. Najdôležitejším človekom v našom živote sme my sami pre seba.

S rodičmi sme určitú chvíľu, neskôr sa musíme od nich odpútať, životom sa nám mihajú ľudia na základnej, strednej, vysokej škole, aby sme chvíľu s nimi strávili čas, ale potom nám logicky zmiznú z nášho života a zasa sme sami so sebou. Náš čas trávime aj s našimi partnermi, ale aj s nimi sa lúčime, ak naša spoločná cesta je plná nedorozumení a nachádzame nových partnerov, alebo ostaneme sami. Deti, keď dospejú, sa osamostatňujú.

Pointa však ostáva v tom, že jediný človek, ktorého nestrácame a s ktorým sme stále v kontakte, sme my sami a ak sa máme naučiť žiť sami so sebou, musíme sa naučiť sebaláske, sebaprijatiu a tým získavame vnútorný kľud, ktorý sa prenáša aj do okolia a ovplyvňuje iných. Potrebujeme byť vnímaví k sebe, aby sme sa stali vnímavými aj k ostatným. Vďaka vypestovanej vnímavosti ľahšie porozumieme ostatným. Potrebujeme nájsť svoje poslania, ktoré objavíme pri našich nadaniach, talentoch, alebo pri činnostiach, pri ktorých cítime nadšenie, zastavenie času, ktoré nám idú s ľahkosťou. Až nastane mier v našich srdciach, nastane aj mier v okolí.

Ako povedal Krishnamurti: „Proto říkám, že bez vnitřního řádu v mysli, ve vědomí, které je ve zmatku, v rozporu, bez nastolení vnitřního řádu v sobě, nemůžeme nastolit řád vně. A krize tu je – krize národů, hospodářská, sociální a tak dále. Krize nepřichází zvnějšku, je opravdu uvnitř. Ale my o tom nechceme vědět.“

Ďalšia myšlienka, ktorá ma zaujala, znie: „Láska k sebe a k iným sú stavebnými kameňmi, ktoré priliehajú k sebe a vytvárajú harmonickú spoločnosť.“ A pretože som učiteľkou, ďalšia myšlienka mi je najbližšia: „Duch našich detí je dôležitejší ako všetky materiálne veci. Ak ho dokážeme rozvíjať, dôstojnosť a láska budú kvitnúť krajšie ako ktorýkoľvek kvetinový záhon.“

Na hodine slovenského jazyka a literatúry som raz týždenne zaviedla prácu s denníkom, v ktorom deti spoznávajú svoj vnútorný svet, pretože denník najviac symbolizuje prácu so svojím vnútorným svetom. Chcem ich naučiť byť vnímavými k sebe a tým aj k ostatným. Aj hlavná myšlienka našej hodiny je:

„Som kráľom svojho vnútorného sveta.“

Vytvorila som rozprávky, v ktorých žiaci zisťujú, že sa nemusia stotožňovať s myšlienkami, že ich môžeme meniť, aby nám neubližovali, ale aby sa stali našimi pomocníkmi. Pri vysvetľovaní strachu im v rozprávke vysvetľujem, že myšlienky, sú našimi služobníkmi, že pri ich kontrole ich zmeníme na povzbudzujúce. Učíme sa, že odvaha sa spozná podľa toho, keď si priznáme strach, pretože sa spájame s veľkou silou v našom vnútri, ktorou je naša úprimnosť k nám samým, pretože jedine tak si môžeme pomôcť.

Chcem, aby pochopili, že všetko, čo si úprimne priznajú, urobia najmä kvôli sebe a nie kôli názorom iných. V rozprávke o hneve deťom vysvetľujem, že okrem myšlienok-služobníkov v našom vnútornom svete máme aj myšlienky, ktoré pracujú ako vojaci, vďaka ktorým chránime samých seba. A iba vtedy, ak si myšlienky- vojakov nekontrolujeme, robia si, čo chcú, nútia nás do ubližovania a nie do rozumného riešenia konfliktov. Denník im ponúka jednu možnosť, ako myšlienky- vojakov kontrolovať a mať nad nimi vládu ako správny vládca svojho vnútorného sveta.

Vďaka rozprávkam riešim výchovné situácie. Ide mi o to, aby som žiakom vysvetlila vnútorné pohnútky nášho správania, aby tým porozumeli sami sebe. Tak sa nám stane, že ak sa v škole meníme na Bojkov, Hnevkov, vzájomne sa upozorňujeme pomocou rozprávok. Deti, ktoré sa rady hádajú, si vypočuli rozprávku o zrkadielku, ktorá nám vysvetlila, že ľudia, ktorých máme rady, alebo ľudia, ktorí nás iritujú nám zrkadlia naše stránky. Dobré stránky nášho vnútorného sveta spoločne rozvíjame pri práci s dvomi postavičkami Súcitkom a Vďačkom. Do Súcitka hádžeme ďakovné lístky, v ktorých žiaci vyslovujú poďakovanie spolužiakom, ktorí sa voči nim ústretovo zachovali, do Vďačka hádžu lístky s príhodami, ktoré v nich vyvolali radosť, učia sa tak spoznávať vďačnosť nielen za materiálne veci. Hráme hry, v ktorých kolujú lístočky s menami žiakov a ostatní im majú pripísať niečo milé o nich na lístok. Spontánna reakcia detí bola, že si lístok nalepili do svojho denníka a pripísali ku každému riadku „Ďakujem“, čím vyjadrili vďačnosť.

Cvičenia sú rôzne, žiaci v jednom premýšľajú, čo potrebujú, v ďalšom, čo chcú, v ďalšom sa rozprávajú so svojím telom na obrázku, čo im chce povedať pri bolestiach a čo môžu oni urobiť pre svoje zdravie atď atď….V ďalších kreslia svoju mapu pokladu, v ktorej znázorňujú svoje nadania, talenty ako poklady na mape, v ďalšom letia na lietajúcom koberci a ocitajú sa vo vysnívanej krajine, ktorú opisujú, alebo nakreslia, v ďalšom cvičení sa stávajú súčasťou rozprávky, atď.

Deti v denníku spoznávajú svoj vnútorný svet, tvoria, hrajú sa. Je to hodina, na ktorej milujú písanie, na ktorej pracujú sústredene, pretože sa práve vtedy spájajú s najdôležitejším človekom -so sebou. Po hodine si denník uložia do truhličky , ktorú zamknú. Milujú tú hodinu, vždy sa pritúlia ku mne, ukazujú mi, pretože sú ešte nevinné, že našou podstatou je dobro, láska, len sme sa od tejto našej podstaty časom oddelili a prekryli ju vlastnosťami, ktorými si ubližujeme či už sebe, alebo medzi sebou navzájom…

* * *

Čtěte víc – odkaz na blog Dariny Vranovej (pozn. ER)













Volba lidskosti