Admirál H., z vôle Syna nebies veliteľ flotily vyslanej za poznaním sveta a dobrými obchodmi, nebol z tých, čo bezdôvodne prepadajú strachu. Ale to, čo sa dozvedel z rozprávania domorodých predavačov, mu predsa len spôsobilo mrazenie v chrbte. Videl už mnohé a mnohému aj čelil. Občasné vzbury vlastnej posádky vydesenej nekonečnom znamenali preňho príjemnú hru, v ktorej nachádzal pokoj.

Samozrejme, že znázorňovať to biele už bolo nezmyslom, lebo už aj tak a dokonca dvakrát prišlo. Pokúšali sme sa teda znázorniť muža, ale nikde naokolo nebolo nič, čo by sa podobalo jeho klobúku a plášťu. Vedeli sme teda, že jeho príchod je neodvratný. Bol to on, ktorého príchod prorokoval Tibeťan. Veci sa nám vymkli z rúk, a tak sme iba rozpačito postávali na mokrých kameňoch.

V. „Bubák, bubák,“ vydesene plače Lívia a znepokojene si uvedomujeme, že tento sen s nami snívala aj ona. „To je fakt, ani mne sa len chlap nepáči,“ pohoršene poznamenáva sladká Natali s očami otvorenými do nebies a telom obmývaným vlnami. „Tak toto má byť Raj?“ protestuje snivá Skája, práve zobudená, namrzená viac ako zo snov o umieraní. Ale Tibeťan ostáva [...]

Dnes ráno sme videli to biele. Ležalo na pláži, ale hneď ako vyšlo slnko, zmizlo. Aj preto sme najprv mysleli, že je to zabudnutý zvyšok sna. Ibaže sladká Natali – bystrá a pohyblivá ako vždy, to ešte stihla. Dobehla k tomu v posledných okamihoch.

Tej noci prežívala svoju smrť Ská­ja. Aj ona sa prepadala kamsi do hĺbok svojej kože a zároveň zapadala do po­dušiek a periny tak, že ani sama netu­šila, kde končí jej vráskavá koža a kde začínajú pokrčené, prepotené plachty. Ani nad jej hlavou nebola obloha, ale len vodorovný, biely múr. Nebolo tam vetra, ani hviezd. Lenže taký je už [...]

Dnešné divadlo skončilo. Hrozné sny minulej noci boli odohnané. Una­vené kráčame kamennou cestičkou do záhrady. Spokojne pozeráme jedna na druhú. Prvá kráča sladká Natali. Jej nahé, šestnásťročné boky sa vlnia a plavé vlasy svietia v sýtom popo­ludňajšom slnku. Hlboké, modré oči na­sýtené dňom sľubujú budúci úsvit. Druhá kráča Skája – dvanásťročné dievčatko, štíhle a…

V tejto poviedke sú na jednom mieste použité parafrázy na istý odborný popis predsmrtných snov, ktoré som si vo svojej nebotyčnej drzosti dovolil zaradiť do venca jediného, nekonečného sna (?) posmrtného. Netreba sa však obávať: Šťastie nakoniec príde, lebo len ono je naším pravým osudom.