Samozrejme, že znázorňovať to biele už bolo nezmyslom, lebo už aj tak a dokonca dvakrát prišlo. Pokúšali sme sa teda znázorniť muža, ale nikde naokolo nebolo nič, čo by sa podobalo jeho klobúku a plášťu. Vedeli sme teda, že jeho príchod je neodvratný. Bol to on, ktorého príchod prorokoval Tibeťan. Veci sa nám vymkli z rúk, a tak sme iba rozpačito postávali na mokrých kameňoch.

V. „Bubák, bubák,“ vydesene plače Lívia a znepokojene si uvedomujeme, že tento sen s nami snívala aj ona. „To je fakt, ani mne sa len chlap nepáči,“ pohoršene poznamenáva sladká Natali s očami otvorenými do nebies a telom obmývaným vlnami. „Tak toto má byť Raj?“ protestuje snivá Skája, práve zobudená, namrzená viac ako zo snov o umieraní. Ale Tibeťan ostáva [...]

Dnes ráno sme videli to biele. Ležalo na pláži, ale hneď ako vyšlo slnko, zmizlo. Aj preto sme najprv mysleli, že je to zabudnutý zvyšok sna. Ibaže sladká Natali – bystrá a pohyblivá ako vždy, to ešte stihla. Dobehla k tomu v posledných okamihoch.

Tej noci prežívala svoju smrť Ská­ja. Aj ona sa prepadala kamsi do hĺbok svojej kože a zároveň zapadala do po­dušiek a periny tak, že ani sama netu­šila, kde končí jej vráskavá koža a kde začínajú pokrčené, prepotené plachty. Ani nad jej hlavou nebola obloha, ale len vodorovný, biely múr. Nebolo tam vetra, ani hviezd. Lenže taký je už [...]

Dnešné divadlo skončilo. Hrozné sny minulej noci boli odohnané. Una­vené kráčame kamennou cestičkou do záhrady. Spokojne pozeráme jedna na druhú. Prvá kráča sladká Natali. Jej nahé, šestnásťročné boky sa vlnia a plavé vlasy svietia v sýtom popo­ludňajšom slnku. Hlboké, modré oči na­sýtené dňom sľubujú budúci úsvit. Druhá kráča Skája – dvanásťročné dievčatko, štíhle a…